Blog

Život je tajomstvom, o ktorom sa ťažko hovorí. Hoci sa pod slovom tajomstvo chápe veľa vecí, ich spoločným menovateľom bude určite niečo blízke “neschopnosti” či “nemožnosti” úplného vysvetlenia. Inými slovami, hľadáme a dávame vysvetlenie na veci, ktoré nechápeme a túžba po poznaní je našim hnacím motorom. Podobne je to aj so životom, na ktorého odpoveď hľadá veda, filozofia, teológia či psychológia.

Psychológ Irvin Yalom poukazuje vo svojej knihe “Chvála psychoterapie” na štyri základné otázky, ktoré vychádzajú z existencie každého z nás. Sú nimi otázka samoty, nezmyselnosti, slobody a smrti. Yalom tvrdí, že ktokoľvek by sa im chcel vo svojom živote vyhnúť, skôr či neskôr upadne do hlbokého zúfalstva a úzkosti – stratí zmysel života. Rýchla kritika nás hneď privádza k intuitívnej otázke: nenachádza človek pokoj a šťastie ak sa otázkam, ako je napríklad smrť, naopak vyhýba veľkým oblúkom?

Súhlasím s Irvinom, a akokoľvek znepokojujúco to môže znieť, život sa nedá pochopiť (a tým pádom ani plne prijať a oceniť) inak ako cez otázku vlastnej smrti. Sokratovské “poznaj sám seba” je v Irvinovom podaní interpretované ako “poznaj sám seba nielen od narodenia, ale aj od skutočnosti vlastnej smrti späť k dnešnému dňu”.

K takémuto tvrdeniu nás nabáda i naša, nie vždy každodenná, skúsenosť. Kedy sme sa naozaj zamysleli nad tým, akú hodnotu a zmysel má náš život? Irvin by odpovedal, že z jeho praxe psychoterapeuta je to konfrontácia so smrťou blízkych alebo blízkosť vlastnej smrti. Čo je ale tou vlastnosťou v charaktere smrti, ktorý jej dáva túto mrazivú silu?

Ľudia majú zo smrti prirodzený strach. Strach z nepoznaného je paralyzujúci, ale súčasne je to iba vákum, ktoré čaká na zaplnenie. Je paradoxné, že ľudia žijúci najbližšie smrti sú často schopní najväčšieho pokoja a radosti. Irvin spomína na svoju prácu s pacientmi v terminálnom štádiu choroby a hovorí o množstve ľudí, ktorých nutnosť čeliť smrti tvárou v tvár ovplyvnila veľmi pozitívne, čo vysvetľuje prostredníctvom dvoch skutočností: pacienti sa opätovne kriticky pozreli na rebríček svojich hodnôt a začali dávať menšiu váhu triviálnostiam. Pacienti prestali vnímať “aký život je”, a možno prvýkrát do hĺbky ocenili to, že “JE”.

Nemecký filozof Heidegger nám hovorí o dvoch spôsoboch existencie: každodennej a ontologickej. V každodennom spôsobe nášho života sme pohltení a rozptyľovaní naším materiálnym okolím. To znamená, že sme naplnení úžasom z toho, ako sa nám javia veci tohto sveta. Na druhej strane, ontologickým pohľadom sa už viac nesústreďujeme na vonkajšok vecí, no udivuje nás ich samotná existencia – to, že sú v tomto svete a teda ich krása samých o sebe. Irvin kontruje, že až vo svete “za” dennými triviálnosťami sa nám otvára príležitosť osobnej zmeny a rastu. Ako ale zmeniť tento spôsob našej skúsenosti? Je tu potreba nejakej hraničnej skúsenosti. A jedna z najsilnejších hraničných skúseností je práve konfrontácia s vlastnou smrťou.

Pozrime sa ešte raz na výzvu, ktorú pred nás Irvin postavil. Tajomnosť života pramení do istej miery z jeho neodlučiteľnosti od smrti. Antické Grécko žilo étosom hrdinskej smrti, ktorá odrážala hodnotu života. Kresťanskí mučeníci prvých storočí uprednostnili smrť pred zradou viery. Dnes je smrť a samotné starnutie považované za chorobu, z ktorej treba človeka vyliečiť. Ale akú má náš život hodnotu, ak nemáme niekoho, či niečo, za čo by sme ho vedeli obetovať?